Kazatel.blog

Najdlhšie noci v roku odhaľujú aj tmu v nás. Práve do nej však podľa Jána nezaznieva lacné „bude dobre“, ale Slovo, ktoré dáva zmysel chaosu, blízkosť samote a nádej uprostred obyčajného života. Vianoce nie sú únikom z reality – ukazujú, že Boh si v nej rozkladá stan.

Keď je tma najhlbšia, Boh si rozkladá stan

21. december patrí k tým dňom v roku, keď má tma navrch. Dni sú najkratšie, noci najdlhšie. Ráno vstávame do tmy a poobede sa do nej vraciame. Nie je to len prírodný jav – mnohí to cítime aj v sebe. Únavu. Spomalenie. Ťažobu.

Tma nás núti stíchnuť. A často v nej vypláva na povrch to, čo je v nás skryté. Únava z chaosu vo svete, z rozdelenia v spoločnosti, z vlastných zlyhaní. Advent v biblickom zmysle nie je len časom tichého očakávania, ale aj vnútorným výkrikom: „Pane, ako dlho ešte?“

Práve do tejto tmy zaznieva začiatok Jánovho evanjelia. Nie ako lacné uistenie, že „všetko bude v poriadku“, ale ako rozsvietenie Zmyslu. Ján píše:
„A to svetlo vo tme svieti a tma ho nepohltila.“

Kozmické Vianoce: keď sa vesmír stáva osobným listom

Evanjelista Ján nezačína vianočný príbeh tak, ako sme zvyknutí. Uňho nenájdeme jasličky, pastierov ani plač dieťaťa. Ján urobí odvážny „zoom-out“. Vyvedie nás nielen z našich obývačiek, ale aj z našej planéty – dokonca von z času. Ide až pred Veľký tresk, tam, kde nebolo nič – len ticho a Boh.

„Na počiatku bolo Slovo.“ Logos.

Skúsme si svet predstaviť nie ako náhodnú kopu hmoty, ale ako gigantickú symfóniu alebo nekonečnú knižnicu, v ktorej je každý atóm jednou vetou. Svet nie je chaos, ale rozhovor. Nemusíme tomu rozumieť vedecky – stačí vedieť, že svet nie je náhoda. Všetko, čo existuje, nesie v sebe Boží rukopis. Celý vesmír je rečou, ktorú Boh rozpráva prázdnote.

Ak je celý vesmír Slovom, ak je Božou rečou, mení to pohľad na život. Znamená to, že život má Zmysel. Nie sme biologickou náhodou na studenej skale v mrazivom vesmíre. Ak bolo na počiatku Slovo, znamená to, že na počiatku bol Niekto, kto chcel komunikovať. Niekto, kto nás chcel.

A pritom – rozumieme si my ľudia navzájom?

A tu prichádza Jánova geniálna myšlienka o Logose – o hlbokom Zmysle.

Slovo „láska“ znie v rôznych jazykoch inak: láska, amor, love, miłość. Zvuky sú rozdielne. No to, čo je za tým slovom – keď matka drží choré dieťa, keď si manželia odpustia, keď niekoho v tichu objímeme – tomu rozumie každý. Tomu rozumie srdce v Kyjove, v Berlíne aj vo Varšave.

A Ján hovorí: Ježiš je týmto vnútorným Zmyslom. Pravá Láska, ktorá sa nepotrebuje prekladať. Originál, podľa ktorého boli stvorené naše srdcia. Preto v nás jeho slová rezonujú. Akoby si srdce povedalo: „Toto je jazyk, ktorému som vždy chcel rozumieť.“

Zvesť evanjelia je v tom, že Boh prestal posielať len odkazy, ktorým sme rozumeli napoly. Poslal Slovo, ktoré sa stalo Človekom. A tak sa Slovo, ktoré nesie zmysel všetkého, stáva radostnou básňou aj o našom vlastnom živote.

Boh v stane uprostred blata

„A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“

Ten istý Logos, ktorý „naprogramoval“ zákony gravitácie, robí niečo šokujúce. Ján použije slovo eskēnōsen – „postavil si medzi nami stan“. Boh neprišiel do luxusného hotela ani na krátku inšpekciu v pancierovom aute. Rozložil stan priamo uprostred nášho blata. Hneď vedľa toho nášho.

Stan nie je pevnosť. Má tenké steny. V zime je v ňom zima, v lete horúco, keď prší, zvlhne podlaha. Boh sa vzdal bezpečia, aby pocítil krehkosť našej pokožky. Vstúpil do sveta, kde ho môže pichnúť hmyz, kde môže ochorieť a kde ho ľudia môžu zraniť.

A stan znamená aj blízkosť. Kto niekedy stanoval, vie, že tam končí súkromie. Počuť všetko – susedov chrapot, plač dieťaťa o tri stany ďalej, aj tiché hádky.

Toto je Boh skrytý v obyčajnosti. Nie ako kontrolór, ale ako spolubývajúci. Cíti našu únavu z nákupov, úzkosť z účtov, tichú prázdnotu uprostred plnej izby. Je naším „susedom v stane“.

Potrebujeme patriť. Byť prijatí. A tu sa táto potreba napĺňa najhlbšie: Boh sa stal jedným z nás, aby sme vedeli, že v našom človečenstve už nikdy nie sme sami. On nielen vie, čo prežívame – on to s nami prežíva.

Od bázne k nádeji

Vianoce podľa Jána nie sú sentimentálny gýč, ktorý po Štedrom večeri vyprchá. Sú Zmyslom, ktorý dáva silu vstať do ďalšieho rána. Dotykom, ktorý lieči samotu. Bohom v susednom stane, ktorý dýcha rovnaký vzduch ako my.

Aj keď sú teraz najdlhšie noci v roku, tma nemá posledné slovo. Ten, ktorý stvoril svetlo, aj dnes rozkladá stan medzi nami – hneď vedľa toho vášho. A v slovách o svetle, ktoré tma nepohltila, zaznieva jednoduché posolstvo:

Som tu. Patríš mi. A som ti verný.

Možno sa vrátime do rovnakých starostí, z ktorých sme vyšli. Ale nie sami. Ježiš stanuje hneď vedľa nás.