Kazatel.blog

Keď človek číta Ezechiela, má chvíľu pocit, akoby ten staroveký prorok poznal naše krajiny lepšie, než by sme čakali. Nie preto, že by chodil po Slovensku, ale preto, že neuveriteľne presne videl vnútornú krajinu človeka. Človeka, ktorý prešiel stratou, vyčerpaním a tým známym, ťažkým pocitom: „Už sa to asi nepohne. Toto je koniec.“

Ezechiel 37,1-14 nás berie do údolia, kde ležia kosti. Nie sú to len tak „obyčajné“ kosti. Sú úplne, totálne vyschnuté. Len kostra po kostre, prach, vietor a mlčanie.

Keď to čítame poctivo, pochopíme, že toto nie je opis archeologického nálezu. Toto je diagnóza ľudského vnútra. Úplné vyčerpanie. Úplná strata. Úplná únava.

To mŕtve v nás

Poznáte to? Tie miesta vo vás alebo vo vašom živote, o ktorých by ste dnes bez váhania povedali: „To je mŕtve. Tam sa už nedá čakať nič dobré.“

Niekto v sebe nosí sklamané priateľstvo. Iný vzťah, ktorý sa roky drobí a pomaly sa rozpúšťa. Niekto nesie únavu, ktorá nemá meno, traumu, ktorá sa nezacelila, alebo tlak, ktorý neutícha. Toto je naše údolie. Je to pravdivý terén ľudskej duše, ktorý vie vyschnúť rovnako ako Ezechielove údolie suchých kostí.

A práve tam nás Božie slovo pozýva. Presne TAM, kde si myslíme, že nádej skončila. Pretože Boh začína často práve tam, kde my končíme.

Odvaha pozrieť sa pravde do očí

Ezechiel hovorí: „Spočinula na mne ruka Hospodinova. Hospodin ma svojím duchom vyviedol a postavil doprostred pláne, na ktorej bolo plno kostí.“

Všimnite si ten obraz: Keď nechceme čeliť veciam, ktoré sú nepríjemné, potrebujeme pomoc. Pán Boh vezme Ezechiela za ruku a akoby povedal: „Poď. Ukážem ti to, na čo sa potrebuješ pozrieť.“

Obnova nezačína tým, že zatvoríme oči a budeme predstierať, že je všetko v poriadku. Obnova začína tým, že ich otvoríme. Každá náprava – či už ide o závislosť, naštrbenú dôveru alebo vyhorenie – môže nastať len tam, kde sa prizná pravda.

Skutočná nádej neprichádza z falošného optimizmu, ale začína tvrdým pohľadom do očí reality. Musíme si priznať: Áno, tie kosti sú veľmi suché. Moja ľudská nádej sa rovná nule. Práve preto potrebujeme pomoc zvonka.

Boh sa pýta: „Syn človeka, môžu tieto kosti ožiť?“ Ezechiel odpovedá geniálne, nie nadšene, ani rezignovane: „Pane, ty to vieš.“ To je odpoveď človeka, ktorý stojí niekde medzi „už tomu neverím“ a „chcel by som veriť“. A Boh túto odpoveď berie.

Keď systém funguje, ale život chýba

Ezechiel má prorokovať. Má hovoriť Božie slovo tam, kde nie sú uši, ktoré by počúvali. A deje sa niečo zvláštne. Nastáva rá‘aš – zvuk, rachot, zemetrasenie. Kosti sa spájajú, naskakujú šľachy, svaly, koža. Telo sa poskladá. Vyzerá ako človek. Ale text dodáva kľúčový detail: Stále v nich nebolo ducha.

Toto je nebezpečná fáza. Niečo sa dá „zlepiť“, človek sa môže dať dokopy zvonku, ale zvnútra ostáva prázdno. Niektoré rodiny takto fungujú. Niektoré cirkevné zbory tiež. Koža drží, systém funguje, krv tečie, ale život nikde.

Čo vyzerá zvonku usporiadane, ešte nemusí byť živé. Obnova nie je len o tom, aby sme sa „dali dokopy“ a fungovali ako dobre namazaný stroj.

Prorokuj k duchu!

Tu prichádza pointa. Boh hovorí: „Prorokuj k duchu!“ Celý tento biblický obraz stojí na hebrejskom slove Rûaḥ, ktoré má tri významy:

1. Duch (vnútorný život)
2. Vietor (pohyb zvonku)
3. Dych (intimita života)

Nevyberáme si jeden význam, potrebujeme všetky. Keď Rûaḥ príde, títo ľudia ožijú a postavia sa na nohy.

Pre každého z nás je toto dobrou správou. Nádej v našom živote nie je len o dobrej organizácii času, o psychohygienie alebo o tom, že sa veci „upracú“. Skutočná obnova potrebuje dych. Potrebuje zmysel. Dôvod vstať a žiť.

Je to výborný obraz aj pre ľudí v depresii alebo po ťažkej strate: Obnova často začína najprv poskladaním sa zvonka (stabilita, liečba, režim). Ale potom musí prísť ten jemný dych. Zmysel. Nádej v milosti. A zrazu sa človek prvýkrát nadýchne „inak“.

Otvorené hroby

Vrcholom textu je Boží sľub: „Otvorím vaše hroby… vyvediem vás z nich.“

Čo je teda nádej dnes, v našom modernom, často ubehanom a vyčerpanom svete?

• Je to viera, že aj to, čo vyzerá uzavreté, Boh považuje za otvoriteľné.
• Je to vedomie, že existujú situácie, na ktoré my nemáme páčidlo, ale Pán Boh áno.
• Je to istota, že smrť a ticho nie sú konečným slovom.

Možno je dnes vo vašom živote niečo vyschnuté. Vzťah idúci na zotrvačnosť, viera, ktorá je len zvykom, alebo duša, ktorá ide naprázdno. Náš povzdych nemusí byť zúfalé: „Ako to ja sám opravím?“ Ale skôr tiché a odovzdané: „Pane, ty vieš.“

Ezechiel 37 je tu o nádeji. Prajem vám, aby bol ten biblický Rûaḥ pre vás blízkou a skutočnou skúsenosťou. Nech je to vietor, dych a Duch, ktorý nás dokáže znova rozhýbať.