Kazatel.blog

Keď sa učeníci po ceste medzi sebou dohadovali, kto z nich je najväčší, Ježiš sa ich na to spýtal. A oni mlčali. Nebolo to obyčajné mlčanie. Bolo to ticho, ktoré veľmi dobre poznáme aj my — ticho človeka, ktorý vie, že sa porovnáva, túži po uznaní, bojuje s pocitom, že musí niečo dokázať, aby bol hodnotný. Je to ticho, v ktorom si strážime vlastné ego, lebo dobre cítime, že túžba byť „najväčší“ nám pokoj neprinesie.

Učiteľ, ktorý si sadá

Ježiš na ich hanblivú ambicióznosť nereaguje tvrdosťou. Prvé, čo urobí, je, že si sadne. V staroveku je to gesto učiteľa, ale zároveň aj gesto pokoja. Je to postoj človeka, ktorý netlačí, ale vytvára bezpečný priestor. Ako keby im hovoril: „Nemusíte predstierať. Môžeme sa o tom rozprávať.“

Logika kráľovstva, ktorá ide proti inštinktom

A v tomto pokojnom postoji im obráti celú logiku života naruby: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ Nie je to iba o poradovníku. Je to o zmene systému. Svet funguje na výkone, prestíži a výtlaku. Často aj cirkev. A Ježiš do tohto sveta prinesie vetu, ktorá sa vzpiera našim vnútorným reflexom: najväčší nie je ten, kto stojí navrchu, ale ten, kto unesie druhého. To nie je slabosť, ale sila, ktorá sa neopiera o ego, ale o charakter.

Dieťa v strede

Aby to ešte zvýraznil, zavolá dieťa. Postaví ho doprostred nich a vezme ho do náručia. V starovekom svete dieťa nie je symbol nevinnosti, ale bezvýznamnosti. Dieťa nič nerozhoduje, nič nedokazuje, nič neprináša späť. A Ježiš práve takúto bytosť postaví do stredu. V dnešnom jazyku by tam postavil človeka, ktorý nemá status, nevie vrátiť láskavosť, je na okraji alebo jednoducho „neprináša výkon“. A Ježiš hovorí: „Toto je centrum môjho kráľovstva.“

Evanjelium v objatí, nie v systéme

Keď to dieťa berie do náručia, vysvetľuje evanjelium nie slovami, ale gestom. Neprichádza so systémom, ale so vzťahom. Neprichádza silou, ale prijatím. Neukazuje prstom — objíma.

Skúška srdca: Ako prijímame slabých

Napokon povie vetu, ktorá je jedným z najväčších zrkadiel kresťanského života: „Kto prijíma jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. A kto mňa prijíma, prijíma toho, ktorý ma poslal.“ Ako sa správame k slabým, k tým, ktorí nič nevrátia späť, k tým, ktorí nezvyšujú našu prestíž ani komfort — tak sa v skutočnosti správame k Bohu.

Cesta bez pretekov o to, kto je najväčším

Marek 9,34–37 je pozvaním odísť z pretekov, ktoré človeka unavujú a zatvrdzujú, a vstúpiť na cestu, kde veľkosť nevyrastá zo sebapresadzovania, ale z ochoty byť blízko tým, ktorí sú najľahšie prehliadnuteľní. Najväčší nie je ten, kto vyhrá porovnávanie, ale ten, kto už porovnávať nepotrebuje. Najväčší je ten, kto dokáže niesť druhého — nie preto, aby niečo získal, ale preto, že jeho srdce je slobodné.

A tam, v tejto slobode, sa rodí Božie kráľovstvo. Nie z vrchu, ale zdola. Nie cez výkon, ale cez lásku. Nie v zápase o prvenstvo, ale v objatí slabého.