Kazatel.blog

Nie je to paradox, ale pravda: slobodný kresťan je služobník všetkých. Sloboda, ktorú dáva Kristus, oslobodzuje od viny – a premieňa na lásku, ktorá koná.

O slobode kresťana písal Pavol, inšpiroval sa nim Martin Luther a mnohí ďalší a pokúsim sa to načrtnúť aj ja.

Sloboda ako túžba a omyl

Slovo sloboda dnes znie ako zaklínadlo. Každý ju chce, každý o nej hovorí – a predsa ju málo kto skutočne žije. V našej spoločnosti ju často zamieňame za nezávislosť: môcť si robiť, čo chcem, bez zodpovednosti a bez záväzkov. No Luther a apoštol Pavol hovoria o slobode celkom inak – ako o vnútornej premene, ktorá človeka zbavuje otroctva hriechu, zákona a strachu, a zároveň ho otvára pre lásku k druhým.

Lutherov paradox slobody

„Kresťan je slobodným pánom nad všetkým a nikomu nie je poddaný.
Kresťan je poslušným služobníkom všetkého a každému poddaný.“

Ako hovorí apoštol Pavol: „Lebo hoci som aj slobodný voči všetkým, dal som sa do služby všetkým, aby som získal čím viacerých. (1Kor 9,19) „Nikomu nebuďte nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali, lebo kto miluje blížneho, naplnil Zákon.“ (Rim 13,8)

Tento výrok i Pavlov odkaz sú kľúčom k pochopeniu kresťanskej slobody. Nie je to rozpor, ale rovnováha: viera oslobodzuje človeka od nutnosti dokazovať vlastnú hodnotu – a práve preto ho robí schopným milovať.

Vnútorná sloboda – oslobodený od zákona a viny

Apoštol Pavol píše: „Kristus nás oslobodil, aby sme boli slobodní. Stojte teda a nedajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva.” (Gal 5,1)

Sloboda, o ktorej hovorí Pavol, nie je anarchia. Kristus nás neoslobodil preto, aby sme si robili, čo chceme, ale aby sme mohli milovať bez strachu – žiť z lásky a v láske. Luther to komentuje slovami, že človek, ktorý poznal, že je milovaný, už nepotrebuje bič zákona. Konať dobro prestáva byť povinnosťou a stáva sa spontánnym ovocím vďaky.

Zákon podľa Pavla ukazuje, čo je dobré, ale nedáva silu to uskutočniť. Je ako zrkadlo – odhalí špinu, ale neumýva. Evanjelium je mydlo s vodou, ktoré čistí, pretože dáva človeku nového ducha.

„Lebo celý Zákon sa napĺňa v jednom príkaze, a to: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!” (Gal 5,14)

V tejto viere je človek slobodný od strachu, od viny aj od seba samého. Ako píše Eberhard Jüngel: Byť ospravedlnený vierou znamená byť oslobodený od nutnosti byť spravodlivý sám sebe. [1]

Duša potrebuje jediné jedlo

Luther pripomína: Duša potrebuje jediné jedlo – Božie slovo o Kristovi. [6] Kde sa ním sýti, tam rastie pokoj, ktorý nikto nemôže dať ani vziať. Bez tohto slova sa duša môže snažiť o všetko, ale zostáva hladná.

Luther prirovnáva vieru k zásnubnému prsteňu, ktorým sa duša spája s Kristom. Ako sa dvaja milujúci delia o všetko – aj o radosť, aj o bremeno – tak aj viera spája človeka s Kristom. V tejto „svadbe“ sa všetko premieňa: hriech duše sa stáva Kristovým a Kristova spravodlivosť sa stáva našou. V Kristovi sa hriech topí ako kvapka v oceáne milosti.

Dva rozmery človeka – vnútorný a vonkajší

Luther hovorí, že kresťan je človek dvoch prirodzeností – vnútorný a vonkajší človek. Vnútorný človek, teda duša, je oslobodená vierou. Vonkajší človek, teda telo, však zostáva v svete – unavené, slabé, obmedzené.

Toto napätie pozná každý veriaci: veríme, a predsa padáme; túžime po Božom pokoji, a predsa nás ťahajú túžby a strachy.

Tu Luther ukazuje cestu: viera premieňa aj telo, tým že ho učí poslúchať slobodu. Telo sa učí skutkom, disciplíne a službe – nie preto, aby si zaslúžilo spásu, ale aby zladilo svoj rytmus s dušou, ktorá už pozná Kristovu slobodu.

Poslušnosť ako hudba viery

Telo zostáva vo svete, kde sa učí poslušnosti – nie ako sebatrýzeň, ale ako cvičenie, ktoré pomáha vnútornému človeku rásť. Luther hovorí, že skutky nie sú prostriedkom k spáse, ale školou lásky.
Tak, ako hudobník cvičí, aby mohol hrať s radosťou, kresťan cvičí telo, aby mohlo slúžiť duši.

„Duša už spieva novú pieseň – telo sa ju len učí spievať spolu s ňou.“

Bengt Hägglund to nazýva „etickým dôsledkom ospravedlnenia“ – skutky sa stávajú viditeľným rytmom vnútornej slobody.[2]

Vonkajšia sloboda – láska, ktorá slúži

Keď je človek vnútorne slobodný, začína sa paradox: čím je slobodnejší, tým viac slúži. Luther to vyjadruje jednoducho:

„Dobré skutky nerobia človeka dobrým, ale dobrý človek robí dobré skutky.“

Skutky nie sú podmienkou spásy, ale jej ovocím. Nie sú cestou k Bohu, ale stopou, ktorú viera zanecháva v živote.

Gustaf Wingren hovorí, že viera obracia človeka k Bohu, a láska ho vracia k svetu. V tom je celá dynamika kresťanstva: oslobodený človek sa z vďačnosti stáva služobníkom. [3]

Tak ako Kristus, ktorý bol slobodný a predsa sa stal služobníkom všetkých (Fil 2,5–8), aj kresťan slúži nie zo strachu, ale z lásky. Bonhoeffer to nazýva „poslušnosťou viery“ – nie zákonnou povinnosťou, ale odpoveďou na Božie volanie. [4]

Sloboda a láska – Pavol a Jakub v jednom rytme

Na prvý pohľad sa Pavol a Jakub zdajú byť v napätí. Pavol hovorí: „Človek je ospravedlnený vierou, nie skutkami zákona.“ (Rim 3,28) Jakub však píše: „Viera bez skutkov je mŕtva.“ (Jak 2,26)

Luther to vyriešil jednoducho, no hlboko: Viera ospravedlňuje, ale nikdy nie je sama.

Ak je pravá, prejaví sa v láske. Ak sa neprejaví, nie je živá. Skutky sú dýchaním viery – jej prirodzeným pohybom.

Ako manželstvo nie je len podpis, ale aj spoločný život, aj viera nie je len súhlas, ale premena celého človeka. Láska je poslušnosť viery – nie preto, že musí, ale preto, že chce.

Sloboda ako každodenný dar

Sloboda kresťana nie je historická téma reformácie, ale každodenné povolanie. Luther píše Leovi X., že jeho spis O slobode kresťana je „sumár kresťanského života“. Je to teológia aj spiritualita – cesta, ktorá začína dôverou a končí službou.

Gerhard Ebeling dodáva, že Lutherov pojem slobody nie je etický projekt, ale spôsob bytia: človek žije „pred Bohom“, nie „pre seba“. [5] Kto verí, že jeho hodnota je darom, už sa nemusí zachraňovať – a preto sa môže naplno venovať druhým.

Sloboda, ktorá sa dáva

Kresťanská sloboda sa napokon pozná podľa radosti, s akou sa človek dáva k dispozícii druhým. Slobodný kresťan nekoná pre seba, ale pre úžitok blížneho – ako Kristus, ktorý mal všetko, a predsa sa stal darom pre kazdeho z nás, keď sa stal človekom a svoj život položil za mnohých.

Slobodný kresťan verí, že Bohu sa dá dôverovať aj vtedy, keď nič necíti. Vie, že Kristova milosť má väčšiu moc než jeho hriech. A preto sa nebojí pokľaknúť pred druhým – nie zo slabosti, ale zo sily.

„Kresťan je človek, ktorý nič nepotrebuje, ale všetko rozdáva,“ povedal Luther. Lebo vie, že všetko má už v Kristovi.

Sloboda ako odvaha byť darom

Sloboda kresťana je viac než teológia – je to spôsob života: život, ktorý je slobodný od nutnosti, ale oddaný láske; život, ktorý neriadi strach, ale dôvera.

Nech sa v našich skutkoch ukáže, že sloboda nie je v tom, že nemusíme – ale v tom, že smieme:
smieme milovať, smieme odpúšťať, smieme slúžiť.

Svet hovorí: „Buď sám sebou.“
Evanjelium hovorí: „Buď darom.“

A práve v tom je najväčšia sloboda kresťana.

Poznámky a zdroje

1 – Jüngel, E. (2001). Justification: The heart of the Christian faith (s. 247). Edinburgh: T&T Clark.

2 – Hägglund, B. (1961). The theology of Martin Luther (s. 168–170). St. Louis: Concordia Publishing House.

3 – Wingren, G. (2004). Luther on vocation (s. 27–30). Eugene, OR: Wipf and Stock.

4 – Bonhoeffer, D. (1959). Nachfolge [Discipleship] (Chap. 2). London: SCM Press.

5 – Ebeling, G. (1970). Luther: An introduction to his thought (s. 210–213). Philadelphia: Fortress Press.

6 – Luther, M. (1520/1957). Von der Freiheit eines Christenmenschen [The freedom of a Christian] (Vol. 31, s. 345). In A. T. W. Luther (Ed.), Luther’s works. Philadelphia: Fortress Press.

O slobode kresťana (1520):

Luther, M. (1990). Výber zo spisov (s. 21–32). Liptovský Mikuláš: Tranoscius.

Luther, M. (2017). Martin Luther – Výbor z díla (M. Wernisch, úvod) (M. Žemla, red.) (s57-62. 220-240). Praha: Vyšehrad.

Titulný obrázok: Photo by Artur Voznenko on Unsplash