Kazatel.blog

Predstavte si miesto, kde sa vo vašom živote stalo niečo zásadné. Možno zvláštne, možno radostné. Hľadáme pozitívnu spomienku, pozitívne miesto.

Možno si vybavíte prvú pusu s milovaným človekom. Možno chvíľu, keď ste zistili, že ste tehotná. Alebo okamih, keď ste si povedali: „Som na seba hrdý, hrdá, že som to zvládol.“

Vyberte si také miesto. Vráťte sa k nemu, predstavte si ho a chvíľu pozorujte priestor. Zdá sa vám viac než obyčajné? Alebo by bez tej nezabudnuteľnej chvíle zostalo celkom bežné?

Bežné miesta, cez ktoré denne prechádzame, kde líhame a vstávame, sa nám vryjú do pamäti, lebo sa tam stalo niečo zásadné. Obyčajné miesto sa zrazu stane výnimočným.

Taký bol aj Jákobov príbeh. Na úteku pred bratom si ľahol na obyčajný kameň. Miesto, ktoré neskôr nazvali Bethel – dom Boží. Aj keď tak na prvý pohľad vôbec nevyzeralo. Tam totiž stretol Boha. A uprostred svojho strachu a neistoty dostal zasľúbenie, že Boh je s ním.

Boh prichádza tam, kde sme zraniteľní

Jákob nezačína ako hrdina viery. Skôr naopak. Je to chytrák, ktorý podvodom pripravil brata Ezava o prvorodenstvo a požehnanie. Teraz uteká – nie preto, že by ho Boh poslal, ale preto, že sa bojí o život.

Bol podvod súčasťou Božieho plánu? Chcel Boh, aby Jákob klamal a ublížil bratovi? Nemyslím si. Ale viem jedno – Boh sa nenechá zastaviť ľudským hriechom, klamstvom ani nepriateľstvom. Nezabránia mu priniesť požehnanie.

Jákob nie je spravodlivý hrdina. Je nedokonalý, s množstvom chýb. A predsa sa pri ňom Boh zastavuje. Prečo? Pretože aj cez tak ľudského človeka chce priniesť požehnanie do sveta. Preto Jákob počuje rovnaké slová, aké zazneli Abrahámovi a Izákovi. To požehnanie je nadčasové. Platí aj pre nás.

Biblia hovorí, že Jákob zastal na jednom mieste. Hebrejské „maqom“ sa v Písme spája aj s Božím menom: Ha-maqom – Ten, ktorý prebýva. Krásny obraz. Boh nie je vzdialený, ale prichádza práve tam, kde človek po klamstve a v strachu líha na kameň.

A to platí aj pre nás. Boh nie je viazaný na kostol či svätyňu. Prichádza tam, kde sme silní aj slabí, kde sme zraniteľní. Aj na úteku. Nie je miesto, kde by sa pred ním dalo ukryť. „Kam odejdu před tvým duchem, kam uprchnu před tvou tváří?“ pýta sa žalmista. A my vieme, čo je to báť sa. Čo je to byť v úzkych, nevedieť, čo bude zajtra.

Práve tam, akoby s hlavou na skale, nás môže stretnúť Boh. Tak ako Jákoba – nie len tak, ale so zasľúbením: „Vieš, čo si. Ale ja chcem splniť, čo som sľúbil. Chcem byť tvojím Bohom. Chcem ti dať domov.“

A čo to znamená pre naše vzťahy? Ak Boh vstupuje do našej slabosti s empatiou a prijatím, aj my môžeme. Uzdravenie neprichádza cez tlak a výčitky, ale vtedy, keď vieme povedať: „Som tu s tebou.“

Boh premieňa obyčajné miesta na sväté

Keď Jákob zaspáva, sníva sa mu o rebríku. V Biblii sa slovo „sullam“ objavuje len raz. Pripomína iné slovo – zikkurat – označujúce staroveké terasovité stavby, akési rebríky do neba. Pokus človeka dosiahnuť nebesa, ako v príbehu babylonskej veže.

Ale Jákobov sen je iný. Po rebríku nevystupuje človek. Zostupujú a vystupujú anjeli. Prepojením medzi nebom a zemou je Boh. On prichádza k človeku. Nie naopak.

A Hospodin stál nad ním. Aj rabínske výklady to čítajú takto. Potvrdzujú to slová, ktoré nasledujú: „Hle, já jsem s tebou. Budu tě střežit všude, kam půjdeš… Nikdy tě neopustím.“

Obraz rebríka sa napĺňa v Ježišovi Kristovi. „Uvidíte väčšie veci… zostupovať a vystupovať Syna človeka,“ hovorí Jánovo evanjelium. V ňom je nebo spojené so zemou. V ňom je naše požehnanie.

Naša odpoveď: dôvera a vďačnosť – aj keď je nedokonalá

Jákob sa zobúdza ohromený: „Jistě je na tomto místě Hospodin, a já jsem to nevěděl!“

Stavia pamätník. Skalu, na ktorej spal, postaví ako stĺp a poleje ju olejom. Aby si zapamätal miesto stretnutia s Bohom. Aby vedel, že práve tam dostal nové začiatky.

Ale jeho viera ešte nie je hotová. Jákob Bohu kladie podmienky: ak sa vrátim domov, budeš mojím Bohom. Jeho dôvera je len v začiatkoch. Tak, ako sa postupne rodí aj naša.

Boh však Jákoba požehnáva nie preto, že má dokonalú vieru. Nie preto, že by sa úprimne kajal. Ale preto, že Boh hovorí: „Ja som s tebou. Vrátim ťa domov.“

A úprimne – nie je to aj náš príbeh? Aj my často reagujeme len napoly – trochu dôvera, trochu strach. A Boh s tým pracuje. Pracuje s nedokonalou vierou. Ako ten otec z Markovho evanjelia, ktorý volá: „Verím, pomôž mojej nevere.“

Naša dôvera nemusí byť dokonalá, aby bola skutočná. Boh prijíma našu krehkú vieru. A ak takto pristupuje k nám, o čo viac je to pozvanie aj pre naše vzťahy. Prijímať ľudí v nedokonalosti. Nie nadávaním, ale ochotou sprevádzať. Vzťahy sa liečia, keď prestaneme čakať dokonalosť a prijmeme cestu druhého.

Záver

Boh vstupuje do našej slabosti, premieňa obyčajné miesta na sväté a volá nás k dôvere a vďačnosti – aj keď je nedokonalá.

Preto skúste vnímať Božiu prítomnosť tam, kde ste. Možno v kostole, kde je ticho a priestor pre modlitbu. Ale aj na obyčajných miestach. Možno presne na tom, na ktoré ste si spomenuli na začiatku. Miesto, ktoré sa vám stalo vzácnym.

Buďme empatickí k slabosti druhého, ako je empatický Ježiš Kristus. Vážme si obyčajné chvíle, lebo ich je viac než tých, na ktoré by sme chceli zabudnúť. Prijmime aj nedokonalosť – svoju aj cudziu.

Tak sa uzdravujú vzťahy. Tak sa obyčajné miesta stávajú svetlými.