Kazatel.blog

Čo vidíme, keď sa pozeráme na svet, v ktorom žijeme? Čo cítime, keď sa pozeráme na svet, v ktorom žijeme? Možno to nie je konkrétna otázka, ale každý z nás má právo pozerať sa na svet, v ktorom žije, svojimi očami, prežívať ten pohľad na svet svojím vlastným spôsobom. Čo si všimnete? Čo si všímate? Pre každého z nás to môže byť na základe nášho života a skúsenosti niečo iné.

Čo cítite pri pohľade na naše spoločenstvo, na naše mesto, obec? Na ľudí okolo seba? Na susedov, ktorých poznáte, na susedov, ktorých nepoznáte? Čo cítite, keď pozeráte na svet okolo seba? Viete, ako pozeral Ježiš? V tej evanjeliu sme to počuli – keď videl zástupy, bolo mu ich ľúto, pretože boli vysílení a skleslí ako ovce bez pastiera. Priznávam, Ježiš v tom evanjeliu nepozeral na celý svet.

Ja som tú svoju otázku rozšíril. Pozeral tam, kam dovideli jeho oči. Na zástup okolo neho.

Naše oči dnes – vďaka prepojeniu sveta – dovidia oveľa ďalej než len za hranice toho, čo vidia fyzicky. Keď Ježiš pozeral na týchto ľudí, na zástupy, videl to, čo mnohí prehliadajú. Videl ich stratené sny a túžby, videl ich bolesti a starosti, ich nenaplnené priania, ich očakávania, ich strachy.

Každý máme tieto veci. Aj tí, ktorých nepoznáte, aj tí, ktorí sa na vás mračia a vy na nich. Ježiš sa pozerá a cíti niečo iné než štatistiky, niečo iné než hriech.

Díva sa cez súcit. A práve v súcitnom pohľade začína jeho misia. Evanjelium hovorí: „bolo mu ľúto zástupov“. To grécke slovo, ktoré je tam použité – splanchnizomai (ťažko to vôbec vysloviť) – vyjadruje hlboké pohnutie, až pohnutie vnútorností. Ako keď vás bolí pri srdci, ako keď vám zviera žalúdok – možno keď vidíte nespravodlivosť alebo bolesť niekoho iného.

To dokáže vyvolať súcit – fyzické pohnutie. A to nie je sentiment, to nie sú falošné slzy. To je skutočná bolesť, ktorú Ježiš v tej chvíli vidí. A pohne sa jeho vnútro.

Boli ako ovce bez pastiera. A dnes sú ľudia rovnakí, ako boli pred 2000 rokmi. Akurát máme iné oblečenie, bývame v iných domoch a možno používame trošku vyspelejšiu technológiu.

Ale v jadre, vo vnútri, sme stále tí istí ľudia. Hľadajúci, bojujúci s únavou, neistotou, rozhodujúc sa, hľadajúci dobro. Blúdime životom a hľadáme svojho pastiera.

Sestra a bratu, keby si prijal, že ťa Boh dnes nehodnotí, že sa nad tebou zľutoval – čo by sa pohlo v tebe? Dokázal by si sa na seba pozerať trošku miernejšie? S väčšou radosťou? A možno aj na ľudí okolo seba? Lebo k tomu nás Ježišov pohľad pozýva. A v jeho pohľade vzniká misia.

V jeho pohľade vzniká služba. V jeho súcitnom pohľade vzniká akcia. Všetko preto začína súcitom, kde vidíme situáciu a chceme na ňu reagovať.

Ježiš nenecháva zástupy len tak. Neprejde to svoje pohnutie, ten súcit, ktorý zacítil, a neodíde bez záujmu ďalej. Hovorí, že žatva je pripravená, je veľká, ale pracovníkov málo. Potrieb je veľa.

A vysiela svojich 12 učeníkov. Čo je to 12 ľudí pre celý svet? Čo je to 12 ľudí pre celý zástup? A predsa začína s týmto počtom. A neposiela nejakých skvelých, úžasných doktorov, profesorov, odborníkov na sociológiu, náboženstvo a nebodaj niečo iné.

Posiela obyčajných ľudí. Tam sú to rybári, robotníci, jeden colník… dnes by to nebolo inak. Verím tomu.

A týmto ľuďom hovorí: „Nespoliehajte sa na nič svoje, milí moji.“ Akokoľvek by ste chceli ísť zo svojich síl a chceli niečo dokázať, nešli by ste podľa súcitu. Ale postavte si môj pohľad za základ.

„Vidíte týchto ľudí? Nepotrebujete peniaze. Nepotrebujete obuv a palicu.“ – Berme to ako obrazy, nie doslovne. „Ale nepotrebujete sa spoliehať na iné než na mňa. Na poverenie, na moje požehnanie, ktoré vás posiela. Na môj súcit, ktorý je prvý. A s ktorým jediným môžete skutočne zdieľať ľudskosť s druhým človekom. Dotknúť sa a zažiť jeho bolesť, jeho strach. Vlastnú bolesť a vlastný strach. A spoločne čosi zmeniť. Prísť k uzdraveniu. Oživiť súcit.“ K tomu volá Ježiš svojich učeníkov, svoju cirkev, nás.

Súcit je to, z čoho vychádza jeho celá služba, misia, milosrdenstvo. Keď si všíma človeka. A to robí aj nám.

To robí aj s nami. Všíma si nás. Preto, sestry a bratia – čo cítite a vidíte, keď hľadíte na svet? V súcite s druhými poznávame seba i Boha.

V súcite s druhými nechajme pohnúť svojim vnútrom.
V súcite odpovedajme aj my na Ježišovu výzvu: „Choďte.“

Stačí súcit. To nie je veľa. Súcit s jedným človekom sa niekomu môže zdať málo, ale pre neho to znamená celý vesmír.

Amen.